Církevní gymnázium v Kutné Hoře

Pripomíname si 103. výročie vzniku spoločného štátu, slobodného a demokratického Československa. Radosť našich predkov bola veľká, okrem ukončenia rakúsko-uhorského područia a získania vlastnej republiky, bolo neskutočnou úľavou i ukončenie prvej svetovej vojny. O čom sa už píše menej, je ale i to, že návrat vojakov z frontu znamenal rozšírenie španielskej chrípky a ťažké dôsledky pre už i tak trápené rodiny.

Spoločná samostatná republika priniesla veľký prínos a i z dnešného pohľadu bola na danú dobu veľmi pokroková. Bolo prirodzené, že rozvinutejšie územie Čiech a Moravy rozkvitlo, ale nemenej dôležitým faktom je to, že v maďarskom područí zanedbávané územie Slovenska a Podkarpatskej Rusi zaznamenalo v tomto období veľký pokrok, výrazným prínosom bolo sprístupnenie vzdelania a zlepšenie životných podmienok.

Dnes som bola na túre v Nízkych Tatrách a viacmenej náhodou sa naším cieľom stala horská chata - Chata Milana Rastislava Štefánika, ktorá je postavená pod najvyšším kopcom tohoto horského masívu, pod Ďumbierom.

V súvislosti so vznikom samostatného Československa sa pripomínajú ako kľúčové tri postavy pôsobiace v čase prvej svetovej vojny v exile: Eduard Beneš, Tomáš Garrique Masaryk a Milan Rastislav Štefánik. Určite tieto tri mená zaznejú i v dnešných správach. Prvých dvoch určite poznáte a ja by som vám rada pripomenula toho tretieho.

Štefánik sa narodil v roku 1880 v rodine evanjelického farára a v jeho rodnom dome v Košariskách na západnom Slovensku je veľmi zaujímavé múzeum. Dozviete sa tam, že Štefánik študoval v Prahe stavebné inžinierstvo, neskôr ale astronómiu a fyziku, ktorá sa v tej dobe študovala na filozofickej fakulte Univerzity Karlovej. S čerstvým titulom doktora filozofie odišiel do Francúzska, kde sa mu podarilo získať si rešpekt vo vedeckých i umeleckých kruhoch. Mňa osobne zaujalo, že pracoval i na hvezdárni, či že sa venoval fotografovaniu, čo bola na začiatku 20. storočia naozaj fuška.

Dôležitosť jeho pôsobenia vo Francúzsku a význam pre vznik samostatého štátu sa prejavili po vypuknutí 1. svetovej vojny. Štefánik sa nevrátil na územie Rakúsko-Uhorska, ale zostal v exile a vstúpil do armády vo Francúzsku, kde pôsobil ako meteorológ a letec a vďaka svojmu vzdelaniu i osobnosti si i vo vojenských kruhoch získal vplyv. Po celý čas pracoval na myšlienke založenia Česko-slovenskej armády, intenzívne komunikoval s Masarykom i s Benešom. Armáda nakoniec naozaj s počtom 10 tisíc vojakov na základe dekrétu francúzskej vlády z roku 1917 vznikla. Neprekvapí nás teda, že po vzniku samostatného Československa sa Štefánik stal ministrom vojenstva. Stihol ešte navštíviť československých legionárov v Rusku, ale i na území nového štátu ešte prebiehali boje - Maďarsko sa nechcelo vzdať územia Slovenska (vtedajšie Horné Uhry). I preto sa Štefánik rozhodol pre návrat na rodné Slovensko na jar roku 1919. Pri pristávaní ním pilotovaného lietadla došlo k leteckému nešťastiu, pri ktorom všetci na palube zahynuli. Milan Rastislav Štefánik je pochovaný na vrchu Bradlo, kde stojí monumentálna mohyla na jeho pamiatku.

Spomeňme dnes na všetkých slávnych i tých bezmenných, našich predkov, vďaka ktorým môžeme žiť v slobodnom štáte. Už to nie je spoločný štát dvoch národov, ktoré sa po historických komplikáciách mohli na jeseň 1989 opäť prihlásiť k svojej histórii. Bez ohľadu na to, že naše štáty sú teraz dva, páči sa mi, že ich predstavitelia i obyvatelia hľadajú to, čo máme spoločné. A tým sú určite i títo hrdinovia.

S úctou

Z. Šimůnková, riaditeľka školy